Odvtedy tak prešiel už rok od šance slovenských politických predstaviteľov zaujať jednoznačný postoj k riešeniu klimatickej krízy, ktorý by vyslal jasný signál, že Slovenská republika zodpovedne vníma svoju rolu v globálnej snahe vysporiadať sa s najväčšou civilizačnou hrozbou v dejinách ľudstva. Prešiel rok a my stále čakáme na konkrétne riešenia, ktoré potrebujeme prijať pre systematickú transformáciu s cieľom dosiahnuť uhlikovu neutralitu. Prešiel rok a stále nám chýba jasný plán, ktorý nám má pomôcť túto výzvu zvládnuť.
V priebehu uplynulých dvanástich mesiacov som sa často vracal k textu Zuzany Kepplovej, ktorý v deň hlasovania uverejnil Denník SME. Vo svojom komentári vtedy riešenie klimatickej krízy označila za vec “generačnej” výmeny. Napriek pribúdajúcim varovaniam, ktoré (na čele so závermi poslednej správy IPCC) upozorňujú na rýchlo sa uzatvárajúce okno príležitosti konať, čoraz viac vnímam, že klimatický boj je niečo, v čo istým spôsobom ešte stále musíme dorásť.
Na skutočné riešenie klimatickej krízy, bez ohľadu na nedostatok času, ktorý dnes nemáme k dispozícií, totiž musíme dorásť v oveľa širšom vnímaní spoločenskej angažovanosti, ako je náš vzťah k prírode. Environmentálne povedomie je dnes potrebným základom pre spoločnosť, ktorá si uvedomuje neudržateľnosť súčasného systému a životného štandardu na planéte s obmedzenými zdrojmi. Na presadenie skutočne potrebných riešení, ktoré si často vyžadujú komplexné systémové zmeny v oblastiach akou je napríklad energetika, dnes však už nestačí.
„Rozmýšľanie o politike v generáciách dáva zmysel aj zdanlivému neúspechu iniciatívy za klímu. Bude to znamenať ďalšie aktivity, viac strategizovania, prípustný politický lobing a teda zaúčanie sa politickému remeslu,“ píše v spomínanom komentári Kepplová. A práve k týmto slovám som sa od prerokovania petície plénom parlamentu opakovane vracal.
Vytváranie občianskeho hnutia, ktoré je schopné presadzovať potrebné ciele s ohľadom na vedecké poznatky v politickom prostredí, kde sa berie ohľad skôr na osobné ambície, zbieranie politické body, či lacný populizmus než odborné riešenia, si bude vyžadovať oveľa viac ako prázdne heslá. Bude si to vyžadovať nie len ďalšie aktivity, ale aj nové metódy oslovovania ľudí, ktorí sú pravdepodobne na okraji (ak nie úplne mimo) zvyčajného názorového spektra environmentálnych organizácií. Bude potrebná schopnosť komunikovať — vecne, s argumentmi a s trpezlivosťou. Bude nevyhnutné nájsť spôsoby mobilizácie, ktoré budú v čase veľkých názorových brázd spoločnosť spájať, nie rozdeľovať. A samozrejme bude potrebná aktívna prítomnosť v priestore politickej arény — už spomínaný “prípustný politický lobing”, ktorý si bude musieť občianska spoločnosť efektívne osvojiť vo svoj prospech.
Rovnako však na presadenie potrebných riešení nebude stačiť ani aktuálna miera znalosti politického gamershipu našich volených predstaviteľov. Komplexnosť klimatického problému súrne potrebuje odborne pripravené, zanalyzované a dátami podložené verejné politiky, čo je pojem, ktorý väčšine súčasných zákonodarcov veľa nehovorí. Riešenie tejto krízy totiž nie je len o znižovaní emisií, ochrane biodiverzity, či stave klimatickej núdze. Je o zmene vo verejných politikách ako takých. Ich nastavení, tvorbe a toho, čomu a komu majú slúžiť. O tom, aby zohľadňovali komplexnosť zmeny klímy, ako dôsledku ekonomických, sociálnych a globálnych nerovností.
Obávam sa, že podobne ako v prípade vývoja občianskej spoločnosti a schopnosti environmentálnych hnutí na Slovensku vytvárať potrebný verejný tlak, rovnako schopnosť zodpovedne nastavovať verejné politiky, je vecou generačnej výmeny. Podobne, ako v našej schopnosti komunikovať potrebu zvyšovania energetickej efektivity človeku, ktorý sa nachádza na hranici energetickej chudoby, aj verejný život (či už progresívny alebo konzervatívny) sa musí naučiť odolávať populizmu a cibriť svoju schopnosť presadzovať odbornosť.
Čo mi však dodáva nádej, je že v oboch procesoch vývoja vidím tie známe ostrovy pozitívnej deviácie. Či už ide o silnejúcu schopnosť environmentálnych organizácií spolupracovať, alebo občasný pozitívny príklad úradníka v štruktúrach verejných inštitúcií — postupne vnímam, že väčšina spoločnosti je už unavená z bez obsahových riešení a prázdnych hesiel. Všetci dnes úpenlivo túžime po skutočných riešeniach. Opäť raz chceme dostať uveriteľnú víziu v lepšiu budúcnosť. Bez pátosu, či prázdnych sľubov, postavenú na reálnych možnostiach nie toho, čo vieme, že je možné, ale toho v čo veríme, že je možné.
Riešenie klimatickej krízy takúto víziu ponúka — je len potrebné zhmotniť ju v skutočnosť. Pevne však verím, že spletitá cesta tejto klimatickej iniciatívy položila základy práve takémuto štýlu organizovania sa a tomuto druhu politickej práce. So let’s do this shit.
AUTOR / JAKUB HRBÁŇ